„My sme jednak už boli na takej úrovni, že sme to sami videli, cítili a podobne a sa dozvedeli od spolukamarátov, áno? Ale otec nám povedal, že sa na nás chystajú ťažké časy. Ako viete, vznik Slovenského štátu, pri moci sú gardisti, na čele je katolícky farár, ktorý nemá dobrý vzťah k občanom židovského pôvodu, a že musíme sa na to najhoršie pripraviť. Aj sme tak zistili a možnože nás aj premiestnia, že budeme musieť vyprázdniť, mali sme dvojizbový byt tuná na Obchodnej, a budeme musieť ísť do menšieho bytu. Aj sa tak stalo, že nás z toho bytu vysťahovali a dali s nás do jedného bytu. Ale to by sme všetko ešte znášali, keby nebolo prišlo jedného dňa to, že ja som býval, keď sa situácia zhoršila, tak som býval u môjho priateľa. Lebo som nikdy nevedel, kedy prídu gardisti, tak som býval v Horskom parku u môjho priateľa Ľudovíta Krajčoviča a uňho som býval, ale stále som bol v kontakte s mojimi rodičmi a s mojím bratom. Jedného pekného dňa, to bolo v apríli tisícdeväťstoštyridsaťdva, nám dal vedieť otec, že boli tuná gardisti, aby sme si balili veci a že sa premiestnime do pracovného tábora do Žiliny. Aby som prišiel, že môžeme ísť s nimi. No ale ja som sa dozvedel už skorej, že čo to znamená byť v pracovnom tábore. „