Článok 1

Nemecká ríša preberá ochranu nad politickou nezávislosťou Slovenského štátu a nad integritou jeho územia.

Článok 2

Na prevedenie ochrany prevzatej Nemeckou ríšou má nemecká branná moc právo v pásme, ktoré je na západe ohraničené hranicou Slovenského štátu a na východe všeobecnou čiarou východného okraja Malých Karpát, východného okraja Bielych Karpát a východného okraja pohoria Javorníkov, kedykoľvek zriaďovať vojenské objekty a držať ich obsadené silou, ktorú pokladá za potrebnú. Slovenská vláda urobí opatrenia, aby pre tieto stavby potrebná zem a pôda bola daná k dispozícii nemeckej brannej moci. Taktiež dá Slovenská vláda súhlas k úprave, ktorá je potrebná k bezcolnému zásobovaniu nemeckých oddielov a k bezcolným dodávkam z Ríše pre vojenské stavby. V pásme popísanom v ods. 1 vykonáva vojenské výsostné práva nemecká branná moc. Osoby nemeckej štátnej príslušnosti, ktoré sú zamestnané v opísanej oblasti na základe súkromného-zmluvného pomeru stavaním vojenských objektov, podliehajú v tejto veci nemeckému súdnictvu.

Článok 3

Slovenská vláda bude svoje vojenské sily organizovať v úzkej zhode s nemeckou brannou mocou.

Článok 4

Primerane ochrannému dohodnutému pomeru bude slovenská vláda viesť svoju zahraničnú politiku v úzkej zhode s nemeckou vládou.

Článok 5

Táto zmluva vstupuje podpísaním hneď v účinnosť a platí na dobu 25 rokov.

„Situácia bola taká, že kto sa narodil v Bratislave v tom období, keď som ja bol mladý, tak prakticky ovládal tri jazyky. Nemčinu, maďarčinu, slovenčinu. Lebo už keď sme boli spolu, keď sme už hrali futbal a keď sme sa hrali na chytačku a podobne a tak ďalej, keď sme sa spolu hrali, tak jeden bol Maďar, druhý bol Nemec, tretí bol Žid, štvrtý bol Slovák a tak ďalej. To znamená, že mladí ľudia sa automaticky naučili tri reči, že by mali nejakú snahu alebo že by chceli. To patrilo k životu, že keď som tomu Maďarovi povedal, že poď sem alebo tak, tak to som sa musel automaticky naučiť, tie jeho slová a podobne. Takže chcem len zdôrazniť jednu vec. Keď som chodil do školy, či už do ľudových škôl alebo na meštianku, tuná bol veľmi, veľmi dobrý súlad v Bratislave. Tuná ako viete, žili Maďari, žili tu Nemci, žili tu Židia, žili tu Slováci, teda väčšinou Slováci, ale nikto necítil, že ten je Slovák, ten je Maďar, ten je Nemec, ten je Žid a tak ďalej, tu bol absolútny súlad. Tu bol absolútny súlad, to ten nesúlad začal až vtedy, keď bol vytvorený Slovenský štát a keď sa dostali k moci gardisti. Viete, to bolo umelo vyvolané. Ale inakšie tu bol ohromný súlad, ja som v živote nepočul, že by voľakto nadával na náboženstvo alebo národnosť a podobne. Nielen mne, ale nikomu. To bolo jedno mesto, kde boli bežné tri reči a kde bol rodinný súlad a kde bol súlad medzi priateľmi a medzi rodinami.“